Konečne som železný muž: krátke zamyslenie s poďakovaním

Reštartni sa 11.07.2026 15:15  Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Železný muž štartuje. Konečne je zo mňa diaľkoplaz. 285 šouravých príkrokov a som pri okne na druhej strane oddelenia ortopédie H v nemocnici Bory. Pomalá otočka, pri šikmej ploche a schodoch otočka, 285 šouravých príkrokov k oknu na druhej strane. Oproti sa šúruje Jozef, pousmejeme sa a pozdravíme – sme taká tréningová dvojica. Kedy to začalo? Prvé poznanie Raz, pred temer dvadsiatimi rokmi, sme na jednom cyklokempe bicyklovali z Makarskej cez Brelu a Aržano do Bosny a Hercegoviny okolo Buško Jezera a späť. Apríl, žiaden veľký záhul, nejakých 1808 výškových a 164 km. V našej kope sme išli asi šiesti. Do kopca som ťahal vyše kilometra špicu. V tej dobe som sa ako hoblík cítil za dobrého tempára. Prevod 53/19, bavilo ma vnímať tie nešťastné pohľady za mnou, keď som schválne neprehodil malú pílu. Odrazu sa ku mne pritiahol mlaďas a povedal: „Počúvaj, ja som ortopéd. Ak budeš ťahať takéto ťažké prevody v tých kopcoch s tou vychýlenou nohou, odpáliš si bedrový kĺb.“ Iba som sa usmial a pridal. Bol som zvyknutý na pripomienky spolujazdcov o rozumnom stúpaní, zodpovednosti k zdraviu, aj tie bežné argumenty: cikpauza, krásna panoráma vhodná výhľadu, či „ty si úplný fas“. Ortopédia Nemocnica Bory Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva alebo kakao? Na jednej strane oddelenia je automat s kakaom a čajmi, na druhej kávový. Káva alebo kakao? Sestričky si práve predávajú večernú zmenu. Na trojke sa sťažuje na bolesti, ten na päťke bol dosť agresívny, osmička potrebuje preväz, zajtra odchádza. Riešia izbu po izbe. Ešte ráno ma ukrižovali, ale dobre som si pospal. Cyklonirvána Stelvio Galibier Mt Zoncolan Od Buško Jezera prešlo pár rokov. To som už mal za sebou 3x Stelvio, Mortirolo, Gaviu, bránu do pekla Zoncolan, Sella Rondu v Dolomitoch, Lago di Garda, aj Savojské Alpy – Izoard, Galibier, Kitzbüheler Horn, najvyššiu asfaltovú cestu Európy Col de la Bonette, monumenty Tdf Alpe d'Huez, ikonický kopec, kde sme sa stretli so Saganom, i Mont Cenis, slávny alpský Garibaldiho prechod. Zdolávali sme ho s Igorom, ktorý už vďaka bicyklu nie je medzi nami. Spadol na OSKE v zákrute a po niekoľkotýždňovej kóme sme sa s ním rozlúčili. Oficiálna verzia štartu mojej kĺbovej kariéry by mala znieť nejakým ťažkým pádom vo veľkej rýchlosti. Pravda však bola oveľa prozaickejšia. Po troch pivách som si sadol na skladačku, frajersky som riadil jednou rukou, druhou telefonoval a predné koleso mi zapadlo do električkovej koľaje. Zaseklo sa a potom si pamätám iba pocit, že od členka mám urezanú nohu. Endorfíny, adrenalín, iné hormóny – telo má veľa signálov, ako vás oklamať. Nebolo to také zlé. Zlomená píšťala, natrhnutá achilovka, komplet vyvrátený priehlavok ľavej nohy. Pamätám, ako sa nado mnou skláňala nejaká milá dievčina s chlapcom a pýtali sa: „Je vám niečo? Odvezieme vás do nemocnice?“ „Chcem ísť domov,“ len som zamrmlal, keď som zistil, že mi neodrezalo nohu. „Bicykel je v poriadku?“ Obával som sa o to hlavné. :-) Doviezli ma domov, pomohli mi sadnúť na gauč pred telku a ja som tam len do rána sedel. Ráno mal členok veľkosť stredne veľkej hlávkovej kapusty. Bolo vidieť nejaké kostičky. Moja zodpovednejšia polovička ma akosi prešúchala do auta a o hodinu som bol na vozíku na chirurgii. „To s tým idete až teraz? Ste sa zbláznili?“ nahnevaný chirurg si čosi kamsi šomre. Čakáreň plná pacošov, ktorým dokopy nič nie je, a magor tu medzitým môže prísť o nohu. Druhé poznanie Nasledovali tri mesiace, noha v bandáži, veľké barly, francúzske barly. Rehabilitácia v Barónke v teplom bazéne. Učím sa znova chodiť. Je tam teplá voda, postupná hĺbka a veľa detí. Len tak sa v bazéne šúram, dnes po krk vo vode a zajtra o pár centimetrov menej. Odľahčiť členku a stabilizačným väzivám a postupne stále viac zaťažovať. Predpísali mi aj nejaké magneto a elektroterapie, asi to pomohlo, ale rehab je najmä na tebe. Tak sa šúram medzi deťmi v bazéne, majú tam večernú akadémiu plávania. Už si na mňa aj mamičky zvykli, najprv pozerali čudne. Nie, nie, ja nie som žiaden úchyl, ja sa tu len prechádzam a neplávam medzi tými deťmi, lebo rehabilitujem. Beh a ultra Po pol roku som bol v novej kondícii. Bude zo mňa železný muž. Erik, Vanda, Ivo, Taras i Mária ma v Kardionápravníku nadchli pre beh a ultra. Nemal som na to techniku, trénera, postavu – iba tú moju tupú hlavu. Pamätám, že svoj prvý polmaratón som odbehol dva dni po sebe. Deň pred ČSOB maratónom, v ktorom sa rozhodla bežať so mnou aj Lucka, moja dcéra, som chcel mať istotu, že to dám. Tak som si dal 22 kilometrov na ováloch okolo Štrkoveckého jazera večer pred pretekom. Nohy som mal ako betón, ale nakoniec som vyhral – ráno som dobehol 4 minúty pred dcérou a to sa počíta. Tam som sa rozhodol prvýkrát stať sa železným mužom. V decembri na topoľčianskom 48h plaveckom maratóne som odcravloval s prestávkami 8 hodín. Každý meter sa počíta. Bežky a tretie poznanie Ramsau am Dachstein Bežky a tretie poznanie To som sa ale nepriznal k mojej ďalšej vášni. Milujem bežky. Ramsau am Dachstein, Králiky, Skalka, Rožnov pod Radhoštěm. Áno, tam to pokračovalo. Omylom som nastúpil na čiernu trasu a znova vyhrala sprostá hlava nad technikou. Kto ste bežkovali, viete – ak sa to rozbehne, už niet cesty späť. Tak som zasekol palice medzi nohy a snažil sa rozumne zhupnúť. Dopadlo to slovom, ktoré používam pri pádoch často, ale v knihe by som ho nemal používať. Zlomené karbónové palice, vyvrtnuté bedro a kurva taká bolesť pri každom kroku, až no. Hodinu mi trvalo dôjsť pešo k autu a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ešte sme tam boli tri dni, snáď to nejak rozchodím. Rozchodil som. „Peter, veď ty krívaš,“ povie mi pri jednom fotení Ľudka. „Nekrívam.“ „Krívaš,“ pridá sa aj Ivana. Začínam si všímať – krívam. Po nejakom čase mám pocit, že mi nejaká štrikovacia ihlica furt pichá do kolena. Nemôžem behať, obmedzuje ma to na bicykli, sedí mi iba cesťácka geometria. Zabudni na skladačku aj na horák. Objednávam sa u neurológa. Mám šťastie, MRI má akurát voľný termín, tak som vybavený namiesto mesačného čakania hneď. Doktorka pozrie výsledky a vraví: „Áno, máte po tom úraze mierne posunutú platničku a tá občas zatlačí na sedací nerv, ale na operáciu to nie je.“ Volím stále väčšie a väčšie kompromisy. Už nebehám, nahradili to nordic walking palice. Bežkujem, bicyklujem, plávam, smíškujem . Bolí to stále častejšie a stále viac. Ale život je rôznorodý a má rôzne príchute. Ako tie bolesti – časom rozlišujem v tom bedre až tri iné. Jedna príde pri väčšej záťaži pri chodení, druhá znenazdajky pri kosení a otáčavých, vrtkavých pohyboch. No, na hulahop to už nebude. Nové kompromisy. Finálne poznanie Zverujem sa kamarátovi chirurgovi. Pošle ma na röntgen a už u popisovateľky viem, že je zle. Akosi čudne sa tvári, keď sa jej pýtam, ako to vyzerá. Odpovie mi až chirurg "Peter, do prdele, veď ty si mal naštiepenú panvu, máš tam úlomok a ten ti prirástol inde." A kurňa. Pozerá na ten snímok, pokrúti hlavou a utrúsi: „No, do piatich rokov si zrelý na endoprotézu kĺbu. Ten ľavý je rozbitý na kašu, vyzerá veľmi zle.“ Posledný pád Keď je pekne, neobsedím. Vysadám na cesťák, na ňom mi je stále dobre. V najlepších rokoch som robil 18 000 km a stotisíc výškových ročne. Proste stravoholik. Závislák. Pokojne 4x za sebou 16 % Braunsberg. Challenge je challenge. Raz sa tak veziem dole zo Skýcova, dávam pozor. Už som tu raz spadol, mal som asi dvadsaťminútovú amnéziu. Nevedel som, kto som, prečo bicyklujem a prečo tam. Povedal som si ale – veď je krásne, slniečko svieti, nejak bude. Aj bolo. Teraz rozdýchavam v Topoľčanoch Pri Breze posledný stodvadsiaty kilometer, keď ma zrazu podšmykne na koľajnici a reznem na oceľovú koľaj rovno na to bedro. Koľajnice sú mi asi osudné a bedro je zrejme karma za moje hriechy. A tých určite nie je málo. Po pár dňoch pochopím, že železného chlapa už asi nedám. Od toho dňa to už boli iba kompromisy. Mám 63 rokov, 25 kíl nadváhy, ukončujem medailobrania desiateho ročníka Kardionápravníka a 7 kopcov 3 jazerá. Odovzdám žezlo mladším. Tlačím sa trojmesačnými dávkami Condrosulfu, ale stav sa nezlepšuje. Kedysi Kriváň, Ostrý Roháč, teraz som nevyšiel ani Baníkov. Dole mi to trvalo viac ako dve hodiny. Na Žiarskej chate som už nohu ťahal za sebou. Kostkovic nový vietor Preteky s kombajnom Zachránila ma Kostka a Johny. Na dlhý čas sa stala kondičná kolobežka môj najobľúbenejší terapeutický nástroj. Neviem presne popísať mechanizmus tej pohody, ale keď po desaťtisíc krokoch v bolestiach ťahám nohu za sebou, vysadnem na kolobežku, urobím ďalších tridsať kilometrov a nič mi nie je. Žeby to bedro viselo a trochu sa uvoľnilo, rozhýbalo, prekrvilo a oživilo? Každopádne som Kostka pozitívny. Ortopédia Bory Dosť. Prešlo šesť rokov od prvej prognózy a ja som tu, na Boroch. Pomýlili sa o rok. Keď mi robili kontrolný röntgen, primár len pomykal hlavou a objednal ma na operáciu začiatkom júla. S vďaka som súhlasil. Sarkasticky pri tom poznamenal: „Tým krívaním ste si tak preťažili aj pravý bedrák, že ten bude asi druhý na rade.“ Skúsili mi ohnúť nohu, ale po minúte to vzdali: „Nebudeme to trápiť.“ A tak som tu. Interné vyšetrenie, uspávacie vyšetrenie o 12:00. Hospitalizácia, zákrok. Totálna endoprotéza ľavého bedrového kĺbu. Večer na izbe sa u mňa vystriedalo niekoľko tvárí, všetky sa usmievajú, asi aby som bol happy. Už asi siedmykrát sa ma pýtajú, či mám vlastné zuby, tretíkrát, či som bol v narkóze, pijem, fajčím? Nie. Už sa mi tie tváre pletú. „Ráno vás zobudíme o piatej, osprchujete sa, umyjete dezinfekčným roztokom a natiahnete si tento modrý plášť. Potom vás napichneme.“ Akési antibiotiká. Sestrička s istotou a úsmevom zavedie kanylu a tečie to asi pol hodinu. Je zo Skalice. Tam som sa narodil. Znova tri otázky, áno, mám vlastné zuby. Keď ma natiahli na operačnej sále, pripadal som si ako Kristus priviazaný na kríži. Viac si nepamätám, iba sebaistú tvár, ktorá sa ma niečo pýtala, ale ten „driják“ zaberal rýchlejšie, ako som dokázal myslieť. Čosi som bľabotal. Moja prvá anestéza dopadla vynikajúco. Zrazu ma prebrali: „Vstávajte, už ste hodinu na JIS-ke.“ Kde som, čo som, čo tu robím? Výťahy, pohybujúci sa plafón – tento maník to s tými vozíkmi otáčať vie. Štandardná izba Nemocnica Bory Nový stret s fyzioterapiou O dve hodiny je na izbe útla fyzioterapeutka. Dáva mi prvé rady a cvičenia. Žiadne kríženie nôh. „Dnes sa len postavíme, prejdeme pár krokov a urobíte tri série týchto cvikov.“ Po odfláknutej a urýchlenej fyzioterapii po členku som dnes dôslednejší a počúvam na slovo. Pomaly sa zosuniem a urobím s jej pomocou na francúzskych barlách prvé kroky. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Super, na dnes stačí. „Ľahnite si, oddychujte a urobte tri série tých cvičení.“ Je veľmi milá a navyše vtipná. Poslúchnem na slovo ako malé dieťa. Mám za sebou desať kolečiek. 2850 krokov. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Dnes vyhrala káva. To kakao je na mňa veľmi sladké. Ešte tri kolečká a idem do postele. Sólo izba, televízor, rozumná klíma na izbe. Práve som kdesi čítal, že v ružinovskej nemocnici namerali na izbe pacientov 42,7 stupňa. Lekári odmietli operovať, lebo sa zapaľovali rany, ľudia omdlievali a minister zdravotníctva kdesi podotkol, že aj jemu je teplo, ale klíma je nadkomfort. Som rád, že som na Boroch. Rokmi prežitá bolesť zo dňa na deň zmizla – hneď deň po operácii. Druhý deň už chodím. Pozerám na zamodralú jazvu pod náplasťou. Práve mi ju zaľadovali. Možno nemá ani desať centimetrov. Tak málo? Myslel som, že bude cez pol nohy. Tabletky, infúzka, preväz, vizita, kto je kto, nemám pamäť na tváre, raňajky, polohové cvičenie a začíname nový, druhý deň. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha... „Dnes vyskúšame schody,“ vyzve ma na nový challenge. Najprv zdravá noha, potom barle, potom chorá noha. Zdravá, barle, chorá. Dole je to naopak. Za boha sa neviem naučiť, furt barla predbehuje hore schodmi krok. „Robte to poriadne,“ fyzioterapeutka sa vyzývavo smeje, „ak si vyvrtnete ten kĺb, operácia sa bude musieť celá zopakovať. Žiadne rotačné pohyby, nesmiete spadnúť ani robiť rýchle otáčania.“ Dúfam, že to pochopí aj moja 36-kilová Bekyna, viacej labrador ako staford, šťastný, keď pánička opäť uvidí. Žena ju kŕmi nízkokalorickými granulami, ja anglickou slaninkou. Kto má psa, pochopí. Beky Vydržte. Dostávame sa do finále. Fyzioterapeuti ma pripravili na všetko. Som sebestačný, viem sa sám osprchovať, prezliecť, vyskúšal som schody, šikmú plochu, hlbší sed do kresla. Najväčší problém boli noci. Moc som nenaspal. Nie preto, že by niečo bolelo, ale preto, že som sa bál. Celé mesiace pred operáciou som spal prekrížený na bokoch, nohy som prehadzoval, furt ma to bolelo a nedalo mi spať. A teraz bolesti žiadne nie sú. ALE nemôžem prekrížiť nohy ani sa otočiť na bok. Spať na chrbte som si odvykol. A čo keď sa v noci náhodou prehodím v spánku? Radšej do tretej rána pozerám telku, medzitým krátko zdriemnem a ráno už zapínam tablet. Povedali by ste závislák. Nie, iba obava. Nechcem hlboký spánok, veď cez deň to dospím. Večer si dávam ešte jedno kolečko po chodbe. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Už by som nemusel, ale na tej posteli ma mrle žerú. Poobede som z polohovacej postele pozeral TdF, Pogačar práve nandal celému svetu 2 minúty s takým prehľadom, že som mal vo finiši slzy v očach. Milujem cyklistiku, bežky a kolobežku. Ale asi skončím ako turista. Som na jednotke, štandard izbe. Vlastná sociálka, sprcha, telka, veľa programov, polohovacia posteľ, stačí kliknúť a perfektná sesterská a ošetrovateľská pomoc, všetko čisté, príjemná klíma. Bory naozaj nie sú Kramáre ani Ružinov. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Cestou už rozoznávam staff. Skalická úderka, ukrajinská úderka, nepálska úderka. Rád komunikujem a som hrozne ukecaný. Každý má svoje problémy, ale fascinuje ma, ako je ten tím zohraný. Vedia, čo majú robiť, sú ochotní a milí. Na rozdiel od niektorých pacientov, ktorí sú nevďační a agresívni. Áno, sú aj takí. Nejaký 80-ročný národovec práve udrel sestričku päsťou do prsa s tým, že on chce viac. Objektívna pravda je však taká, že slovenské zdravotníctvo vôbec nie je také zlé, ako sa zdá. Veľa ľudí zo zahraničia, ktorí nemajú nadštandardné zdravotné poistenie, dokonca našu krajinu vyhľadávajú, lebo tu dostanú to, čo vo vlastnej krajine majú pri základnom poistení nedostupné. Nový začiatok? Nemocnica Bory, lôžkové oddelenie -Ortopédia Zajtra ma prepúšťajú a v utorok začínam dvojtýždňové rehabilitácie. Namiesto hospitalizácie v Sanome volím dochádzkový systém v ProCare Topoľčany. Neviem, či som spravil dobre. Ale mám tam chalupu, ženu, vnučku, psa, tri mačky, drozdy, lastovičky, sovu, niekoľko krtkov, perfektný altánok, výkonný počítač, stovku stromov, spinning, bežecký pás, lavicu a prirodzený slnečný príjem vitamínu D medzi slivkami, višňami, hruškami a čerešňami. Nič proti dezinfekčným sociálnym zariadeniam, ale záhradná sprcha so slnkom ohriatou vodou v tráve je to pravé orechové. Snáď len tie napomínania mojej temer osemdesiatročnej mamy, ktorá sa chce o mňa veľmi starať: „Petrík, už si musíš dávať pozor, nejazdi toľko, to nerob, hento nerob, musíš schudnúť...“ Raz neviem – klepne ma na ceste, alebo z napomínania mojej starostlivej mamy. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva. Už som majster. Čakáme len na prepúšťaciu lekársku správu. Konečne som železný muž. Mám na to aj kartičku pre security na letiskách. Prišiel čas povedať to podstatné. Epilóg Pri prvom vyšetrení v Boroch sa ma MUDr. Almaši po popise anabázy mojej cesty k nemu spýtal: „Menili by ste to?“ Nie. Až tu som si uvedomil, že aktívny šport, pohyb, beh, bicykel, kolobežka, bežky, ale najmä tí ľudia, tie zážitky a spomienky, je to najlepšie, čo ma za posledných 20 rokov postihlo. Chcem sa poďakovať Norovi Kirschnerovi z Bianchi a Sporttouru za jedinečné zážitky na cesťáku. Prešiel som na ňom ovľa viac ako stotisíc kilometrov, za Giro, TdF, alpské priesmyky. Chcem poďakovať aj kamarátovi Petrovi Božíkovi človeku s veľkým srdcom, ktorý mi ukázal, ako sa dá zdolať nemožné. Tá jazda na kostitrase bola božia. Tých štyritisíc kilometrov sám na graveli krížom cez vnútrozemie Austrálie bolo ale o hubu a mimoriadne inšpirujúcich. V neposlednom rade chcem poďakovať aj Kostkovcom a Petrovi Neugauberovi. Jeho lekcie v Dudinciach na rehabilitačnej Kostke mi zachránili dva roky pohybu a otvorili cestu k novej vášni. Veď kolobežka boli prvé dve kolesá, na ktorých som v Levároch ako dieťa pred 55 rokmi stál. Konečne iron manom Finále Ak pukne aj to druhé bedro, voľba bude jasná. Ďakujem primárovi Almašimu a jeho celému ortopedickému tímu, cez sestričky až po celý ošetrovateľský personál, za skvelo odvedenú profesionálnu prácu. Pomohol mi stať sa železným mužom. Nikdy som nedúfal, že tak rýchlo a tak skoro, s takými malými následkami sa vysporiadam so zdevastovaným bedrom a dostanem sa tam, kde som. Nezachránili ma len od bolesti, ale dali mi novú šancu aktívne, športovo a plnohodnotne žiť. A to nie je málo. Zvyšok už je na mne. Mal by som si povedať, že za mesiac budem chodiť rovno a nebudem krívať. Ale veľké veci vyžadujú veľké výzvy. Tak do roka na Poľskom hrebeni alebo Slavkovskom štíte! Príspevok Konečne som železný muž: krátke zamyslenie s poďakovaním zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Čítať celý článok >>